Spoločnosť › Aktuality
Najstarší ordinujúci lekár: Na Štedrý večer som šiel za pacientom závejmi
(Zdroj foto: pixabay.som)
Na Štedrý večer som šiel za pacientom závejmi
Má 91 rokov a stále ordinuje. Okrem toho prednáša na Univerzite Mateja Bela odbor fytoterapia a keď sa ho starostlivé študentky pýtajú, či nie je unavený, zvykne im odpovedať, že on si k nim chodí oddýchnuť.
Doktor Karol Mika sa vždy držal zásady, že ak robí to, čo ho baví, dobíja si tým baterky. Tesne pred Vianocami je v čakárni praktického lekára Karola Miku pomerne rušno. Začínajú sa hlásiť chrípky aj zápaly priedušiek, no jemu ruch z predvianočnej nálady neuberá.
Ako hovorí najstarší ordinujúci lekár na Slovensku, aj na dôchodku robí iba to, čo ho napĺňalo celý život. Rodák zo Starých Hôr absolvoval lekársku fakultu Univerzity Komenského v roku 1955. Stál pri zrode časopisov Slovenský lekár a keďže sa venuje aj fytoterapii a účinkom rastlinných látok na ľudské telo, spolupracoval aj s časopisom Naše liečivé rastliny. Okrem odborných publikácií sa venoval aj beletristickej činnosti.
„Je to milosť Božia, že som zdravý, že vládzem a stále mám túto prácu veľmi rád. Nikdy som neholdoval alkoholu, nefajčil som, ani som nestváral vylomeniny. Takže vlastne ani nerobím nič zvláštne, aby som sa udržal v kondícii,“ hovorí s tým, že predsa len existuje jedna vec, ktorú sa snaží dodržiavať.
Potrebuje kvalitný, aspoň osem hodín trvajúci spánok. A toho sa mu ako lekárovi, ktorý slúžil počas svojej praxe často aj nočné služby, dosť často nedostalo. „Celý život som neznášal pocit, že sa nevyspím. Najhoršie to bolo vtedy, keď som musel po nočnej ťahať dennú. Zákony boli a sú v tomto smere veľmi zlé. Pohotovostný lekár totiž má nárok na oddych, len ak to prevádzkové pomery dovolia. A to bolo naozaj zriedka,“ hovorí.
Vychoval tri lekárky
Svoje povolanie miluje a celý život ho chápal ako poslanie. Hoci svojim trom dcéram sa snažil vyhovoriť, aby pokračovali v jeho šľapajach. Vedel totiž veľmi dobre, čo pre ženu toto povolanie znamená.
„Vždy som im hovoril – dievčence, medicína je pre ženy veľmi náročná, najmä čo sa týka nočných služieb. Vždy mi pritakali – áno, ocko, budeme si hľadať niečo iné. No keď prišlo na lámanie chleba, všetky tri si vybrali medicínu,“ usmeje sa.
Karol Mika ako veriaci človek vždy túžil po tom, aby mohol Vianoce stráviť s manželkou a dcérami v rodinnom kruhu. No podarilo sa mu to iba zriedka, lebo takmer každé Vianoce, Silvester či Nový rok trávil buď na pohotovosti, alebo v sanitke na cestách za pacientmi.
Za pacientom v závejoch
„Raz som bol z toho už veľmi smutný a vtedajšiemu riaditeľovi Okresného ústavu národného zdravia som povedal, nech už nasadia na sviatočné služby iných lekárov. Napríklad takých, čo majú odrastené deti, alebo bezdetných kolegov. Vtedy sa to on snažil odľahčiť a povedal, že ma zapisuje na služby preto, aby prišiel triezvy lekár,“ k pacientom usmeje sa.
Zažil však aj nepríjemnú situáciu, na ktorú si nerád spomína. Raz predsa len vytúžené voľno na Štedrý deň dostal. Už zasadol s rodinou k vianočnému stolu, rozvoniavala kapustnica, hrali koledy, keď sa odrazu ozval zvonec a silné zaklopanie na dvere. Klopal šofér sanitky s oznamom, že lekár, ktorý mal nastúpiť do služby, jednoducho neprišiel. Bol pritom aj u neho pred domom, svetlo vnútri svietilo, no nik neotváral.
„Veľmi ma to vtedy zabolelo nielen kvôli mojej rodine, ale aj kvôli nezodpovednému prístupu kolegu lekára. Navyše, šofér interpretoval odkaz riaditeľa trochu nešťastne. Vraj to za neho musím zobrať ja. Odvetil som, že ak povedal musím, tak určite nenastúpim. Rýchlo sa opravil, že ma pán riaditeľ prosí,“ dodal.
Hoci mu to padlo v ten večer veľmi ťažko, rozlúčil sa s manželkou a dcérami. Padal hustý sneh, keď im ohlásili výjazd k pacientovi s vysokou horúčkou do neďalekej Riečky. Boli to sedemdesiate roky, sanitky zďaleka neboli také kvalitné ako dnes. Približne poldruha kilometra pred Riečkou začala sanitka v náročnom teréne štrajkovať. Šofér sa snažil, ako sa dalo, zbytočne.
„Nedalo sa inak, musel som vystúpiť. Ďalej som išiel v hlbokom snehu a tme sám. Šofér mi síce dal baterku, ale poradil mi, aby som ju vypínal, lebo je slabo nabitá. Bola to úmorná cesta závejmi, ale napokon som k domu dorazil. Keď ma videla matka chorého chlapca zasneženého a unaveného, prvé čo sa opýtala, či mi môže dať niečo napiť. Popýtal som ju o trochu mlieka s medom,“ usmeje sa.
Dom, v ktorom strašilo
Vianoce má rád dodnes, sú pre neho výsostne duchovnou záležitosťou. „V tomto čase by sme si mali uvedomiť, ako nás mal Pán Boh rád, keď dal za nás svojho syna. Príchod Božieho dieťaťa na tento svet je niečo také mimoriadne, že tento sviatok oslavujú nielen veriaci, ale aj neveriaci,“ hovorí.
Za dar považuje aj to, že po takmer sedemdesiatich rokoch manželstva môže Vianoce stále oslavovať s manželkou. Prídu ich cez sviatky pozrieť aj ich dve dcéry, jedna žije v Banskej Bystrici, druhá v Prahe. Najstaršia dcérka ich pomerne mladá opustila.
Rád si však spomína aj na Vianoce detstva, ktoré prežil predovšetkým v Baďane a Prenčove v štiavnickom okrese. V Baďane žili v horárni, ďaleko od ľudí a otecko im vždy doniesol z lesa krásny stromček.
„Pochádzam zo šiestich bratov, takže sme sa na Vianoce vždy veľmi tešili. Bývanie na samote malo svoje výhody aj nevýhody. O našej horárni sa hovorilo, že v nej straší, lebo sa tu kedysi obesil horár. My sme tam žili pokojne, nikdy nás nič nestrašilo, ale ľudia z okolia tomu verili. A tak keď musel ocko odísť a mamka ostala v horárni sama a bola by potrebovala spoločnosť, nikto zo známych sa na prespanie v horárni nedal prehovoriť,“ dodal.
Maľované kravaty a šatky z padákov
Rád si spomína aj na časy, keď študoval na vysokej škole. S manželkou mali svadbu 1. októbra 1949 a už na druhý deň nastupoval do školy. Museli sa poriadne zvŕtať, lebo jediné štipendium, ktoré dostal, bolo prospechové.
„Nikdy som nebol veľký silák, takže som si nemohol privyrábať ako iní chlapci napríklad prenášaním vriec so zemiakmi. No vynašiel som sa. Vedel som maľovať, tak som sa pustil do maľovania kravát, čo bolo v tom čase veľkým hitom. Nebola to však žiadna hračka, lebo len čo ste nechali štetec o pol sekundy dlhšie na hodvábe, už bola machuľa.“
Kravaty však išli veľmi dobre na odbyt a za jeden deň si vedel zarobiť na topánky. Tesne po vojne robil aj hodvábne šatky, ktoré sa vyrábali z amerických padákov. Bol to tiež kvalitný hodváb. „Takéto padáky sa vtedy nachádzali v mnohých domácnostiach od parašutistov,“ hovorí.
Fytoterapia nie je alternatívna liečba
Doktor Mika hovorí, že z ordinácie nechodí domov unavený. Naopak, ak sa podarí u pacienta objaviť príčinu problémov a ak mu vie pomôcť, je to pre neho mimoriadne posilňujúce. „Komunikácia s ľuďmi je pre mňa veľmi dôležitá, pre každého svojho pacienta chcem mať dostatok času,“ hovorí.
Kým je v práci, pri manželke ho zastúpi opatrovateľka, keďže už nie je schopná sa sama obslúžiť. Rovnako ako ordinácia ho však dobíjajú aj študenti, ktorým prednáša o fytoterapii.
„Som rád, že im dávam niečo, na čom som pracoval veľmi dlho a oni to odo mňa dostanú kompletne rozpracované. Fytoterapiu totiž považujem za základnú liečbu. Pomenovať liečbu rastlinami ako alternatívnu považujem za veľmi nešťastné. Dnes by bez rastlín nemohli existovať mnohé lieky a dokonca aj antibiotiká sú vyrobené na báze plesní, takže ich základ tiež tvorí živá príroda.“
Aj preto neraz hovorí, že bylinky by sme mali povýšiť nad zlato. Hoci nikdy nemal dostatok času na to, aby si ich zbieral sám, jeho dokonale rozpracovaná oblasť fytoterapie je dôkazom, ako dokáže príroda človeku pomáhať. A v období Vianoc by sme ich mali mať poruke určite. Veď dokážu zaúčinkovať na všetko – od bolestí žalúdka po nestriedmom hodovaní až po zápaly hrdla a prechladnutie.
[ZVOLENSKO-PODPOLIANSKE NOVINY 18/12/2018]
Autor: KVETA FAJČÍKOVÁ
