COVID-19
COVID-19 v ambulancii VLD
Uplynulé obdobie „koronakrízy“ nás postavilo pred nové výzvy. Byť MUDr. ̶ Medicinae universae doctor sa naplno aplikovalo v ambulancii VLD. Boli sme univerzálni.
Nielen že sme neboli iba dištanční, mali sme otvorené najskôr z presvedčenia, potom z presvedčenia aj z nariadenia vlády. Ale zároveň sme museli riešiť i záležitosti, ktoré sa telefonicky vybaviť nedali. Napríklad vystavovanie PN.
V mnohých prípadoch sme suplovali krízové centrum, sociálnu starostlivosť a rozhodovali sme o ťažkých, niekedy bizarných situáciách.
Patrí zamestnávateľ, ktorý musel prepustiť 28 z 30 zamestnancov a ktorý nemôže spať, má neurovegetatívne prejavy na PN?
Patrí, žena, ktorá bola premorbidne neurastenická a teraz sa bojí, že ochorie v kontakte so zákazníkmi na PN?
Treba otestovať na COVID-19 pacientku, ktorú udal vlastný zamestnávateľ, že bola v kontakte s matkou, ktorá je v karanténe?
Situácie boli nové, často náročné, spočiatku usmernenia nie úplne implementovateľné do praxe. Bola potrebná veľká invenčnosť, aby sa ustanovenia dodržali, ale vznikali i také situácie, kedy sa pre vyššie dobro dodržať nedali. Napríklad kamionisti a ich rodiny. Boli naozaj špecifickou klientelou. Zamestnávateľ nútil rodinných príslušníkov ísť do karantény, ustanovenie vravelo, že nemusia.
Výrazne stúpla manifestácia úzkostných porúch, predpokladateľný výsledok danej situácie.
Bolo to obdobie, ktoré preskúšalo naše osobnostné predpoklady, pracovali sme v neistote, ale neistotu sme nechceli prenášať na pacientov. Potlesk sme až k nám do ambulancie nedopočuli. Mediálne sa valili všelijaké kontroverzné situácie a našťastie pre zaneprázdnenosť sme nemali kedy počúvať, prečo máme zatvorené atď.
Telemedicína, tak ako dištančné vzdelávanie, prinieslo mnoho otáznikov. „Telepacient“ bol niekedy rád, že sa nemusí dostaviť, ale niekedy sa čudoval, že sa nedovolá na prvé zazvonenie a niekedy aj na druhé.
Univerzálnymi sme sa vo svojich ambulanciách stali aj preto, že sme mnohé diagnózy, a nie dištančne, ale niekedy kontaktne riešili pre nemožnosť odoslať pacienta ďalej v rôznych špecializáciách. Tak sme boli v koži neurológa, ortopéda, psychiatra ̶ to veľmi často, angiológa a mnohých iných. O sociálnom pracovníkovi ani nehovorím.
Boli na nás kladené nároky v komplexnom nazeraní na pacienta ako na osobu. V čom to spočívalo? Osoba sa nedá vtesnať do nariadení. Bola potrebná kreativita a šiesty zmysel, nazvali by sme to lekársky takt na to, aby sme osobu do nariadení vtesnali a ak nie, aby sme konali tak, aby to pre spoločnosť aj pre pacienta bolo optimálne.
Aj keď o optimálnosti je ťažké hovoriť, stačí, keď je niečo dobré. Dobré fungovanie ambulancie, nepodliehanie panike a konštruktívne riešenie, pevné státie na svojej prvolíniovej pozícii, otvorené srdce pre úzkosť pacienta a racionálne sito pri indikovaní vyšetrení.
Boli sme otvorení, boli sme kreatívni, boli sme vystavení osobnostnej aj odbornej skúške. Boli sme vystavení aj určitým ekonomickým obavám, tie sme však museli marginalizovať v prospech pacienta.
Tak asi toto sme si, my stojaci v prvej línii, odniesli. Kiež nebudeme musieť byť vystavení novej vlne, kiež si nikto nebude vykopávať zákopy. Ale mierový stav, bez COVIDU-19 je určite optimálny.
Autorka: MUDr. Zuzana Mojzešová, Ambulancia VLD Prešov
